Bolo to asi týždeň pre písomkou, keď som oslovil spolužiaka Mareka, najusilovnejšieho chalana v triede, s prosbou o doučovanie. Súhlasil a ešte toho dňa sme sa stretli a hneď začali pracovať na jednom z príkladov.
"A teraz to derivujem a výsledok stačí len zaokrúhliť", boli posledné slová Marekovho päťminútového monológu.
Zhypnotizovane som na stránke A4 hľadal aspoň náznak niečoho známeho a v márnej snahe nevyzerať ako úplný ignorant som zaškrehotal: "Asi som úplné teľa Marek, ale toto", ukázal som na jeden z mnohých výpočtov,"mi nedáva zmysel".
"Pozri sa je to jednoduché. Predstav si to ako absolútnu hodnotu pí na druhú".
"Prečo!? Ja si nechcem nič predstavovať! Ja to len chcem vedieť riešiť", odvetil som."Možno by sme si mali princíp vyskúšať na jednoduchšom príklade," vyhlásil Marek s evidentým znechutením nad mojou neschopnosťou.
"A sme doma stará mama!", pomyslel som si a pozoroval som, ako Marekov úhľadný rukopis zaplňuje novú stránku zošita.Niekde v dvadsiatom riadku som ho prerušil: "Hm. Marek? Ako ti v tomto výpočte pomôže táto kružnica?"
"Preboha Daniel! Veď to sú základy! Nepamätáš si? Brali sme to v prvom ročníku!", zvolal prekvapene môj doučovateľ.Od hanby som som sa neodvážil pohnúť zrakom z papiera a a skúšal si spomenúť na niečo zo snehov spred dvoch rokov. Mať tak pamäť ako Marek.
"Aháá. Spomínam si", povedal som, čo síce bola nehorázna lož, ale snažil som sa zachovať aspoň trochu hrdosti.
"Vidíš. Ono to vôbec nie je ťažké. Takže pokračujeme!", a zmes znakov, ktoré mi pripadali ako klinové písmo, opäť zaliala papier.Nebudem klamať, keď poviem, že nie som primitív, dokonca sa pokladám za niečo, čo sa blíži intelektuálovi, ale čo je veľa to je veľa a musel som zasiahnuť do tej spleti matematických výrazov.
"Marek, môžem sa ťa niečo spýtať?"
Ako prebudený zo sna sa Marek nevedel okamžite zorientovať: "Čože? Jasné. Samozrejme. Pýtaj sa.""Nezdá sa mi, že by sme podobný postup brali na hodinách," formuloval som svoje podozrenie.
"Tento konkrétne nie, máš pravdu, ale je oveľa lepší ako ten z hodín!", vychŕlil zo seba a začal sa hrabať vo svojej taške,
"Našiel som ho v jednej učebnici. Tu je!", zvolal a podával mi niečo, čo mohli byť jedine skriptá.Otvoril som ich na mieste kam si Marek vložil záložku a neveriac som sa zahľadel do niečoho, čo sa na prvý pohľad zdala byť úvaha o dynastii Ming od dobového historika. Celá stránka vo mne vyvolala pocit, že buď sa naučím rýchlo po čínsky, alebo budem musieť Mareka pre jeho vlastné dobro utopiť.
"Nerád ti to hovorím", povedal som po chvíli jeho natešenej tvári," ale ja to jednoducho nechápem. Ďakujem za ochotu a som ti veľmi vďačný, ale aby mi v hlave niečo zostalo, musel by si mi na nej zapracovať pár hodín kladivom."
"Ale veď je to jednoduché. Pozri..." snažil sa sklamane, ale hrdinsky zachrániť situáciu.Prerušil som ho mávnutím ruky a dodal: "Nesnaž sa Marek. Ja tomu nebudem rozumieť ani za tisíc rokov. Nechajme to tak."
"Dobre. Ako chceš.", smutne zakončil doučovanie Marek.
Po tomto fiasku, lebo inak sa to nazvať nedá, som sa rozhodol prejsť na iné učivo a osloviť ďalšieho spolužiaka, môjho vtedajšieho najlepšieho kamoša Adama, ktorý matiku ovládal skutočne dobre.Či by vedel svoje vedomosti preniesť aj na mňa, bolo otázne, ale rozhodol som sa riskovať. Stretli sme sa u neho doma štyri dni pred písomkou a ihneď sa pustili do učenia.
Adam si podľa zadania začal niečo čarbať na papier, mrmlať a všeobecne sa správať prinajmenšom čudácky. Chvíľkami sedel v zamyslení, aby hneď na to vygumoval celý náčrt.
Asi po piatich minútach vyprodukoval veľmi peknú kocku a vyhlásil: "Takto sa to robí. Vidíš a teraz to vieš."
Rázne som mu oponoval: "No počkaj. Nie tak zhurta. Ako si dostal túto priamku?"
"Tak tú som dostal keď sa mi, hmmm, proste tam musí byť, lebo inak je to hlúposť a basta!"
Po tejto vyčerpávajúcej akademickej výpovedi pokračoval v snahe nájsť objem daného útvaru, čo sa mu aj podarilo, ale nie za úplne jasných okolností.
"Adam prečo si tam zmenil ten vzorec?"
"Podobne to spravila aj profesorka", pozerajúc na môj nechápavý výraz pokračoval, "a v každom prípade to x na druhú tam niekde byť musí inak to nedáva zmysel."
Musel som vtedy vyzerať veľmi skľúčene, lebo dodal: "Tak ja ti to vysvetlím ešte raz a teraz už dávaj pozor!"Počas nasledujúcich okamihov vysvetľovania svoj príklad prerobil trikrát, náčrt však našťastie len raz. Mal som pocit, že moja hlava nadobudla veľkosť prezretého melónu, nehanbím sa to priznať, ale začínal som to celkom chápať.
"Aháá. Tak preto si tam umocnil ten výsledok, už chápem", natešene som prisvedčil a videl som svetlo na konci tunela.
"Hm, to je zle. Nemal som to umocniť, ale odmocniť takže výsledok je zle. Počkaj ešte raz sa na to pozriem."
"Kde? Čo? Ako?", ledva som zo seba vysúkal niekoľko slabík a všetko sa mi zrútilo ako domček z karát.Pozoroval som Adama ako celý príklad opäť zmenil na nepoznanie a nemal som už dosť síl, aby som sa ho spýtal prečo. Tunel na konci horel.
"Tak. A teraz je to správne aj podľa výsledkov v učebnici. Teraz to chápeš a vieš." , pedantne ukončil svoj pokus o pedagogické výlevy a bol so sebou očividne mimoriadne spokojný.Chybne si však vyložil môj výraz a tak radostne dodal: " Trochu mi vyhladlo. Spravím nám nejakú večeru."
"Nie, ďakujem. Nie som hladný", povedal som v stave hlbokej frustrácie z toho aké som drevo.
"Nebuď rozfajnovetý. Poriadne sa naješ!"
Po tejto skúsenosti som už veľa nádejí nemal. Po ceste domov som však stretol svoju poslednú. Kamoša a spolužiaka Joža, ktorý mal všetko na háku. Z matematiky nebol o nič múdrejší než ja, ale známky mal lepšie, tak som sa ho otvorene spýtal, ako to robí.
"Ukáž zošit", zavelil po ceste do mesta a ja som počúvol.
Po chvíli uvažovania mi podal zošit so slovami: "Pozri je to jednoduché. Ak dostaneš nesprávny výsledok, prispôsob tomu príklad, alebo výsledok a dostaneš body za postup a také prkotinky."
"To myslíš vážne?", zaškúlil som na neho neveriacky.
"Jasné. Kašli na to. Poď so mnou do baru".
V zúfalstve som súhlasil a nálada sa mi hneď zlepšila. Pre mňa za mňa môže svet zajtra skončiť a mne je to jedno, lebo som spravil maximum aby sa to nestalo.Prestávku pred písomkou ma moja odvaha opustila, lebo chýbala polovica triedy. Moji traja doučovatelia sa snažili spoločnými silami vyriešiť príklad a ani jednému nevychádzal správne.
"Je to jednoduché! Dáš tam sínus a bude to. Určite!" dušoval sa Jožo.
"Sínus tam už predsa je ty primitív", zachmuréne oponoval Marek.
"Neviem prečo, ale podľa mňa by sme to mali umocniť. Nakreslime si to a potom to bude iste jednoduchšie", argumentoval Adam.
Ako sa hádka prehlbovala, pochopil som, že moje snahy boli hlúpe a môj čas som mohol investovať napríklad do dobrej knihy či plavárne.Tak som v strachu čakal na kata vo forme učiteľky matematiky. Z tej písomky si nepamätám nič. Neviem čo som písal, počítal a aké som robil nákresy. Za pár sekúnd bol koniec. Aspoň tak mi to pripadalo. Mal som to za sebou. Bol som úprimne zaskočený svojou známkou. Slabá dvojka. Každý z mojich doučovateľov si samozrejme tento úspech pripísal na svoje konto a ja nemám to srdce sa s nimi hádať, keď si tak dobre vystačia aj sami.Som si istý, že aj vy ste si užili svojich Marekov, Adamov a Jožov a nakoniec vám pomohli asi ako čokoládové kladivo a museli ste sa spoľahnúť na seba. Toto nie je kritika doučovateľov, ale samotného aktu doučovania, ktoré u mňa nikdy nemalo žiaden účinok. Moje poučenie: Svoj drahocenný čas už teraz netrávim úlohami odsúdenými na neúspech a radšej sa venujem prospešnejším činnostiam.
